Dejiny pracovného času - 1. časť

Dejiny pracovného času - 1. časť

Pracovný čas je časový úsek, ktorý osoba strávi vo svojom platenom zamestnaní.

Ani v stredoveku sa situácia v oblasti práce a pracovného času nezmenila. Väčšina obyvateľstva stále pracovala v poľnohospodárstve a jej pracovný čas upravovali len potreby rôznych ročných období.

Podstatná zmena v oblasti práce a pracovného času nastala až s nástupom priemyselnej revolúcie, kedy vzniklo pracovné právo.

Priemyselná revolúcia preniesla z veľkej časti prácu z polí do tovární a baní. Vytvorili sa nové možnosti pracovného uplatnenia, ale za cenu veľmi tvrdých pracovných podmienok. Industrializácia umožnila pracovať po celý rok, keďže práca nebola viazaná na ročné obdobie, a vďaka umelému osvetleniu bolo možné pracovať po veľkú časť dňa. Podľa dobových záznamov pracovný čas bol v čase priemyselnej revolúcie od 12 do 16 hodín denne, šesť až sedem dní v týždni. Prudko sa rozšírila detská práca.

Tieto skutočnosti viedli k potrebe vstupu štátu do vzťahu medzi zamestnávateľom a zamestnancom, ku vzniku ochranného pracovného práva a vzniku odborov.

Prvé zákony vznikli v Anglicku, v tom čase priemyselne najvyspelejšej krajine. Prvý zo zákonov Factory Act 1802 prvýkrát v histórii obmedzoval maximálne prípustnú dĺžku pracovného času. Pre deti ju stanovil na 12 hodín denne. Zákon Factory Act 1833 zakázal prácu detí mladších ako 9 rokov a nočnú prácu pre deti do 18 rokov. Pracovný čas pre deti od 9 do 13 rokov stanovil na 8 hodín denne a pre deti od 13 do 18 rokov na 12 hodín denne. Deťom do 18 rokov tiež priznal právo na prestávku na obed. Zákon Factory Act 1844 zjednotil pracovný čas žien a detí od 13 do 18 rokov. Títo nemohli pracovať viac ako 12 hodín denne, v nedeľu 9 hodín. Deti mladšie ako 13 rokov mohli pracovať najviac 6 hodín denne.

Jednou z prvých požiadaviek zamestnancov bolo zavedenie desaťhodinového pracovného dňa. Prvé návrhy v tomto zmysle sa objavili už v roku 1784 a v roku 1815 bolo v Anglicku založené Hnutie za desaťhodinový pracovný deň (Ten Hours Movement). Desaťhodinový pracovný deň sa v Anglicku podarilo presadiť až v roku 1847 (Factory Act 1847). Len o niečo skôr (v roku 1840) sa na Novom Zélande uskutočnil historicky prvý štrajk za osemhodinový pracovný deň.

Zákony Factory Act 1850 a Factory Act 1867 rozšírili už prijaté pravidlá na väčšinu zamestnancov pracujúcich v priemysle a obmedzili prácu v sobotu a v nedeľu. Zákon Factory Act 1874 znížil maximálny denný pracovný čas v textilnom priemysle na 9,5 hodiny. Zákon Factory and Workshop Act 1878 zjednotil existujúce právne úpravy na pracovníkov vo všetkých oblastiach hospodárstva. Zakázal prácu detí mladších ako desať rokov, 10 až 14-ročné deti mohli byť zamestnávané len na polovicu dňa a ženy nemohli pracovať dlhšie ako 56 hodín týždenne.